Exnovinár

Pri príležitosti pamätného 17. novembra odznievajú všakovaké výroky. Či sa to niekomu páči alebo nie, ide o významnú historickú udalosť. Niečo sa v spoločnosti naozaj zásadne zmenilo a mnohé osobnosti pokladajú za svoju dejinnú povinnosť sa k tomu vyjadriť.

Ten pamätný deň je práve dnes a dá sa očakávať, že plejáda výrokov sa bude ešte rozširovať, ale čo – to už stojí za zmienku. Herečka, diplomatka, politička a neúspešná prezidentská kandidátka Magdaléna Vašáryová sa prezentovala pozoruhodným tvrdením, že si všimla prichádzajúce dejinné zmeny už pred ich uskutočnením – aj na javisku. Vraj postrehla, že ľudia sa slobodnejšie smiali. Neupresnila, o čo išlo, či sa viac ako predtým smiali na komediálnom kuse alebo aj pri tragédii. Ktovie, či to nemá hlbší zmysel…

Ono sa ešte mnoho okolo novembrových udalostí asi nikdy nedozvieme. Predsa len uplynulo viac desiatok rokov a interpretácia je rôzna. Väčšina mladých ľudí, ktorí vtedy nežili, často vôbec nevedia ani len základné fakty. A ich rodičia ? Nejedni mávnu rukou a spájajú to s marginálnymi osobnými zážitkami z tej doby a určite na rozdiel od herečky a hercov nevidia veľa dôvodov na smiech. Naopak, citlivo vnímajú, že sa ťažšie žije a tých sklamaní je priveľa.

My starší sme už zažili veľa osláv. Napríklad, aj tých prvomájových. Spoločné mali to, že boli organizované a tak trochu aj nasilu, aj keď tá veselosť tam nechýbala. Skúsenosti hovoria, že každá oslava čohosi významného by sa mala začínať vo vnútri každého človeka. Nezdá sa, že to pomaly a nevdojak skĺzava do akejsi povinnej jazdy ? Potom do toho príde napr. zhoršené počasie, dlhšie vlasy pani prezidentky zle odolávajúce silnému vetru na Devíne a možno aj preto rekordne kratulinký „slávnostný“ prejav. Nuž, čo… Povedala, čo bolo treba.

Spoločnosť by sa mala ujednotiť, ako ďalej oslavovať sviatky. Aj ten novembrový. Bol ten socializmus /komunizmus…/ len zločinný režim, aký treba opľúvať ako keby nič dobré nepriniesol alebo to bol sociálny experiment, akých v histórii ľudstva bolo a ešte bude. Mimochodom, tento výrok o experimente zaznel pár dní pred novembrom v kancelárii vtedajšieho predsedu SNR. Z úst prostorekého odborného poradcu. Nebyť revolúcie, pratal by sa aj so straníckym trestom, neskôr by sa pasoval za disidenta.

Vráťme sa k Vašáryovej, nie je sama, čo jej bolo veselo na duši. Keď už jej nebohý kolega Labuda na tribúne novembra sa naopak skoro rozplakal, že tí zlí komunisti kradli hercom tváre /parafrázujem/, tiež to ostalo ľuďom v pamäti. A ešte niečo by malo. Múdro porovnať. Študentská revolta v 17. novembri 1939 u susedov priniesla obrovské obete – deväť popravených, stovky a tisíce odvlečených do koncentračných táborov, zatvorené vysoké školy. A u nás v roku 1989 ? Nežná revolúcia, chvalabohu.

Už len tú naozajstnú slobodu a demokraciu… S právami, ale aj povinnosťami.