Exnovinár

Ešte stále doznievajú na verejnosti emócie vyvolané jednak vznikom novej Ficovej vlády a aj začiatkom Pellegriniho éry, ktorý v parlamente vystriedal Kollára na predsedníckom poste. Hoci by sa mohlo zdať, že väčšiu pozornosť malo vyvolať kreovanie vládneho kabinetu a len v pozadí mal byť zrod staronovej poslaneckej zostavy, asi to tak nebolo.

V prezidentskom paláci to bolo až príliš pokojné. Aké pohľady na seba vrhali tí najdôležitejší, t. j. Čaputová a Fico ? Dalo by sa povedať, že neutrálne. Ak niečo skrývali, tak dokonale, naučene. Väčšina ministrov tiež nedávala najavo zvlátne pocity, či už radostí alebo starostí, jeden, ak sa nemýlim, netúžil ani po spoločnej fotografii s paňou paláca.

Ale, parlament… Ak odchádzajúci Kollár vyjadril nádej na záver svojej neopakovateľnej anabázy, že – parafrázujem – nebude nenávisť, zloba, skôr láska, kruto sa pomýlil. Zabudol sa dohodnúť so svojím bývalým koaličným partnerom Matovičom, že aspoň na prvom slávnostnom zasadaní, po štátnej hymne, nenastane v jeho podaní celé cunami toho najhrubšieho a najšpinavejšieho, čo sa dá vyliať najmä na jednu osobu. Podčiarkujem, na druhého najvyššieho ústavného činiteľa.

Od Matoviča možno očakávať všeličo. Niekto by povedal, že čo sa čudovať, ale to je štýl jeho politiky. Nuž, asi hej a prinieslo mu to aj ovocie, nájdu sa takí, ktorí ho majú radi a obdivujú a ešte viac je takých, ktorí ho volia a posielajú na piedestál zákonodarnej moci. Nejaké pravidlá však musia existovať. Okrem rokovacieho poriadku aj morálka, mravnosť a zdravý rozum.

Poviem to na príklade – platí sloboda slova v tomto štáte ? Jasné, že áno. Mám právo prísť do kostola, či som veriaci alebo nie ? Nepochybne. Mám právo si vypočuť kázeň duchovného otca a vstať s úmyslom komentovať ? A rozhadzovať rukami pri hlasnom komentári o Matke Božej, Ježišovi a pod. ? A parlament by mal byť niečo ako chrám.

Nedávno sa to stalo počas jednej omši v Novozámockom okrese. Bez bližších podrobností uvediem, že dvaja kostolníci občana vyviedli, presnejšie vyvliekli a nespratník nahlas spochybňujúci napr. nepoškvrnené počatie, má po chlebe. Nadlho sa nezbaví povesti o svojom silne narušenom duševnom zdraví.

Má právo Matovič rečniť v parlamente ako chce ? V zásade áno, tak ako medveď a nie jeden, ale celá svorka, má právo chodiť si kde chce. Keď však pohryzie človeka v jeho záhrade, roztrhá psa, myslím ten medveď, je s ním zle, už ho potrebujú len nájsť a finito.

Ak Matovič s pasiou robí podpásové a prepáčte za výraz – najhnusnejšie údery spojené s urážkami, aké nemajú páru pomaly ani v najzanedbanejšej krčme, skôr alebo neskôr to tiež nem dopadne dobre, ako to vravieva Ildikó v Susedoch.

Totiž, každý človek má svoju dôstojnosť. Aj poslanci parlamentu, ktorí na to, aby si plnili svätú povinnosť zastupovať ľud a pripravovať zákony prepotrebné ku každodenému životu, musia mať aj patričné podmienky. A hrubé urážky niekedy viac alebo menej zatemňujú zdravú myseľ.

Časť politického spektra, ktorá zabránila „medveďobijcovi“ Huliakovi, stať sa ministrom, sa možno veľmi prerátala. Nebude ďaleko od parlamentu a nespratníkov, aby som nehovoril len o jednom, ale priamo na mieste činov.

Už len nadsádzka, keď sa pán Huliak nebál medveďov, ochranárov, a pod. keď vie, ako smelo na škodnú v revíri /aj poslaneckom ?/ má na to aj postavu, pozor poslanec Matovič, Slovensko /tá vaša nová strana, aby sme sa nemýlili,/ vás neochráni, keby ste to naďalej odušu preháňali…