Exnovinár

Nebohý Satinský by povedal, že šľak ho ide trafiť. Švejk pri bombardovaní lamentoval, že nebláznite, veď sú tu ľudia. Toto mi prišlo dnes v nedeľu bezprostredne na um pri sledovaní diskusnej relácie vo verejnoprávnej televízii.

Najprv sa bolo treba začudovať, že medzi kvartetom pozvaných hostí absentoval zástupca opozície. Alebo už ani moderátor netuší, kto je kto a za koho vlastne kope ? Prvou hviezdou zápasu, najmä podľa výzoru, lebo dáma je dáma, bola poslankyňa za SAS.

V poriadku, ibaže kto sa práve chystal prehĺtať nedeľný obed, musel rátať s horkosťou v ústach. S takou ľahkosťou, s akou hovorila medzi riadkami o možnom konci sveta, dokonale súperila aj s babou Vangou, či ako sa volá tá veštica. Už len chýbalo, aby povedala, /myslím Cigánikovú/, že ak tá Ukrajina nevyhrá, sama príkladne pôjde do prvej línie so samopalom v ruke a s pocitom, že veď ten Naď dodá ďalšie a ťažšie zbrane.

Poslanecká Jana fanúšikovsky hovorila o inak naozaj nešťastnej vojne ako o športovom zápase. Lenže, asi predsa má ďalej k súťaženiu na športovom poli, keď sväto-sväte tvrdí, že Ukrajina vyhrá. Inak vraj máme Rusov kdesi pri Sobranciach, to síce nepovedala, ale presne tak to myslela. /Nech obyvatelia tohto mestečka prepáčia, možno sú aj iné mestá a dediny ešte bližšie k hranici/.

A teraz k tomu športu. Ak by išlo o meranie síl vo futbale, možno by Ukrajinci nad Rusmi vyhrali. Avšak napríklad v hokeji… Keby sa slovutná madam Cigániková a jej podobní hoci aj na hlavu postavili, výsledok by bol iný.

Paralela je jasná každému, kto nemá slepačí mozog. Veď na jednej strane je jadrová veľmoc, s ktorou si nezahráva ani Amerika, na strane druhej štát, ktorý by skončil o hodinu, keby sa vyprázdnili arzenály „spriatelených“ krajín, vrátane Slovenska.

Prisahám, že nie som priaznivec vojny a už vonkoncom nie prípadnej jadrovej skazy a neštylizujem sa do úlohy rozhodcu. Od ústavných činiteľov, kam treba zaradiť aj spomínanú poslankyňu, by som očakával aspoň jedno dve slová – prímerie a mier. Ale kdeže… „Naši vyhrajú“. Len kto vyhrá, keď nebude ani jedného Ukrajinca alebo ani jedného Rusa, ak to niekto chce ?

Namiesto výzvy na spamätanie sa, ešte spomeniem nezabudnuteľného Dibarboru. Spieval, že sa šinie k mantinelu už o šiestej a hostia sa zmocňujú puku. Vraj, zdvihne sa tornádo, že sudca je hovado a niekomu stíska ruku…

Nebolo by treba radšej stískať ruku, ako hovoriť o vážnych veciach, keď by skôr pristala vareška ?